späť

Hliník ako vakcínový adjuvant

reakcia na článok RNDr. Petráša, 29. november 2011


RNDr. Marek Petáš zverejnil 7.11 článok Hlinitá sůl jako adjuvans ve vakcínách, v ktorom sa pokúša obhájiť bezpečnosť hliníka ako vakcínového adjuvantu. Pre množstvo sporných tvrdení v tomto vedecky vyzerajúcom článku zverejňujeme naše stanovisko. Celistvé zhrnutie poznatkov o hliníku ponúka naša Iniciatíva v článku Aktuálne poznatky o hliníku v úlohe vakcínového adjuvantu, v ktorom nájdete aj príslušné vedecké citácie k tejto reakcii.
Keďže medzičasom svoje reakcie zverejnili MUDr. Eleková a prof. Strunecká, naše stanovisko sa zameria len na zhrnutie a zvýraznenie niektorých najvážnejších problémov článku.

Z obsahu článku vyplýva, že Dr. Petráš postavil závery článku na niekoľkých (viac či menej zreteľných) premisách (prepokladoch):
  • Hliník je vo vakcínach obsiahnutý vo forme a množstve, aké udáva výrobca
  • Farmakokinetika - spôsob a rýchlosť vstrebávania, aktivita a vylučovanie hliníka z vakcíny sú natoľko známe, že na nich môžeme stavať závery
  • Hliník sa z miesta vpichu vstrebáva pomaly
  • Hliník z vakcíny, ktorý sa dostane do plazmy, nepresiahne bezpečnú úroveň
  • Do mozgu sa dostane len malá dávka hliníka z vakcíny
  • Dávka hliníka, ktorá sa dostane do mozgu, nemôže poškodiť vývoj mozgu
  • Hliník pôsobí na mozog samostatne, nezávisle od ostatných zložiek vakcíny a od ďalších vplyvov
  • Hliník, ktorý ostáva v mieste vpichu, nemôže poškodiť mozog
  • Hliník nespôsobuje chybné reakcie imunitného systému
  • Nedostatok hlásení nežiaducich účinkov dokazuje bezpečnosť hliníka

Mechanizmus účinku

V úvode sa Dr. Petráš zaoberá teóriami mechanizmu pôsobenia hliníkových adjuvantov. Konštatujeme, že mechanizmus už bol čiastočne objasnený v auguste 2011. Hliník v mieste vpichu zabíja naše bunky. Robí to zrejme dosť "drsným" spôsobom, pretože zo zabitých buniek sa pritom uvoľňujú fragmenty našej DNA (toto by sa pri prirodzenej bunko­vej smrti nemalo diať). Imunitný systém to spozo­ruje a spúšťa reak­ciu, ktorá vedie k⁠ vytvo­reniu protilátok; odozva B-buniek vedie k pro­duk­cii IgG1, odozva pomocných T-buniek typu 2 (Th2) vedie k produkcii IgE prostredníctvom mecha­nizmu závislého na Irf-3. Podstatnú úlohu zrejme zohrávajú zápalové dendritické bunky (najúčinnejšie antigén-prezentujúce imunitné bunky).
Zjednodušene povedané, potulné franforce DNA sú pre imunitný systém neprijateľné a pôsobia ako červe­né súkno na býka. Takáto situácia jednoducho nemá nastá­vať a je znakom, že sa v danej oblasti deje niečo veľmi zlé. Imunitný systém hľadá vinníka, ktorý tú spúšť spôso­bil, a objaví antigény, ktoré tam vakcína dopravila spolu s hliníkom. Začne proti nim produko­vať proti­látky.

Je preukázané, že práve hliník ako adjuvant spôsobuje Th2 reakciu imunitného systému, a aj z tohto dôvodu sa v súčasnosti výskumy zaoberajú vývojom iných adjuvantov. Týmto je zodpovedané aj zľahčovanie v časti "konšpiračných teórií" článku Dr. Petráša.


Postupne si rozoberieme jednotlivé pochybné premisy, na ktorých stoja závery o takmer neškodnosti hliníka obsiahnutého vo vakcínach.

Hliník je vo vakcínach obsiahnutý vo forme a množstve, aké udáva výrobca

Nie je to pravda. Výrobca uvádza len obsah a zloženie toho hliníka, ktorý do vakcíny zámerne pridal ako adjuvant/adsorbent. Výrobca neuvádza zloženie a obsah hliníka, ktorý sa do vakcíny dostal ako výrobný kontaminant. Podľa niektorých odhadov, množstvo neznámeho (kontaminujúceho) hliníka môže byť dokonca vyššie, než uvádzané množstvo hliníka, ktorý bol zámerne pridaný. Faktom je, že celkový obsah hliníka vo vakcíne sa nesleduje a jeho chemická forma je u kontaminantu neznáma. Článok však operuje len s uvádzanými množstvami a z nich vyvodzuje domnienky, že obavy z hliníka sú neopodstatnené.

Farmakokinetika - spôsob a rýchlosť vstrebávania, aktivita a vylučovanie hliníka z vakcíny sú natoľko známe, že na nich môžeme stavať závery

Nie je to pravda. V prvom rade, existuje len málo štúdií, ktoré sa zaoberajú hliníkom vo forme intramuskulárnej injekcie, a napospol ide o malé, obmedzené experimenty na zvieratách. Nikto nikdy neskúmal tieto okolnosti u malých detí. Keby článok bral tieto fakty plne do úvahy, musel by dôjsť k veľmi jasnému záveru - bezpečnosť hliníka vo vakcínach pre malé deti sa v súčasnosti vôbec nedá vyhodnotiť.
V druhom rade, jednotlivé chemické formy hliníka sa veľmi líšia v rýchlosti vstrebávania, rýchlosti vylučovania a dokonca aj v toxicite a v orgánoch, ktoré prednostne napádajú. Keďže chemickú formu značnej časti hliníka vo vakcíne (kontaminantu) nepoznáme, nevieme nič o jeho farmakokinetike ani v prípade, že by sa uskutočnili príslušné štúdie u detí.

Hliník sa z miesta vpichu vstrebáva pomaly

Tento predpoklad postavil Dr. Petráš na základe štúdií Hem (2002) a Flarend et al (1997). Prvá z nich je len in vitro štúdia, ktorá skúmala rozpúšťanie hlinitých solí v alfa-hydroxykarboxylovej kyseline. Oproti komplexnému vnútornému prostrediu organizmu je takáto štúdia nepoužiteľná pri akejkoľvek argumentácii o parametroch reálneho použitia u ľudí.
Druhá štúdia (Flarend, 1997) bola aspoň urobená na živých zvieratách - dvoch dospelých králičích samiciach, a pre mnohé problémy sa jej budeme chvíľu venovať.
  • Voľba dospelých jedincov bola nevhodná, pretože farmakokinetika hliníka u detí je odlišná než u⁠ dospelých. Deti sú podstatne citlivejšie na toxicitu hliníka, majú ešte nedotatočne rozvinutú funkciu obličiek čo sťažuje jeho vylúčenie, a podľa dostupných údajov, hliník sa u malých detí výraznejšie ukladá v mozgu než u dospelého. Dieťa má nerozvinutú mozgovo-krvnú bariéru, čo uľahčuje prienik toxínov (vrátane hliníka) do mozgu.
  • Voľba pohlavia experimen­tálnych zvierat bola chybná, pretože autizmus postihuje 4× častejšie chlapcov než dievčatá, a⁠ tento zatiaľ neobjasnený fakt môže teoretic­ky súvisieť aj s⁠ odlišnos­ťami v spracovaní hliníka a jeho toxických účinkoch. Pri ortuti sa už preukázal vplyv testosterónu na zníženú odolnosť voči toxicite.
  • Voľba králikov ako laboratórny model bola tiež nevhodná, pretože králiky majú veľmi vysokú auto­nóm­nu syntézu vitamínu C (až 226mg/kg/deň), takže disponujú relatívne 20× vyššou dávkou než ľudské deti (či už dojčené matkami s⁠ úrovňou príjmu podľa ODD, alebo kŕmené náhradnou výživou podľa ODD), a až 260× vyššou než dospelí ľudia s príjmom na úrovni ODD. Vitamín C má pritom ochranný vplyv voči toxicite hliníka, zrejme kvôli ochrane buniek pred peroxidáciou lipidov, a dokonca uľahčuje jeho vylučo­vanie, čo opäť sťažuje aplikáciu výsledkov zvieracej štúdie na ľudí.
  • Flarend meral hladinu hliníka v krvi a podľa nej usudzuje, že za 28 dní trvania experimentu sa vstrebalo len 17% vo forme hydroxidu a 51% vo forme fosforečnanu a močom bolo vylúčených 6% a 22% v uvedenom poradí, ale v⁠ čase ukončenia experimentu hladina stále neklesala, čiže hliník sa stále ešte uvoľňoval z⁠ miesta vpichu. Hladina v⁠ krvi celkovo nevypovedá o⁠ množstve vstrebaného hliníka, pretože nevieme, aká časť sa stihla uložiť v⁠ tkanivách tela, vrátane mozgu. Ak by sme však akceptovali závery štúdie, potvrdzujú, že vylučovanie hliníka prebieha vo veľkej miere močom, a že väčšina hliníka sa nevylúči, ale uloží v tele.
  • Z toho vyplývajú ďalšie problémy. Formy hliníka v štúdii boli síce obdobné ako vakcínové adjuvanty, ale bez adsorbova­ných antigénov, čo môže mať zásadné dopady na rýchlosť eliminácie a hladinu v plazme, pretože hliníkovo-antigénové molekuly sú väčšie než je filtračný prah obličiek, takže sa nemôžu vylúčiť obličkami. Lenže obličky zabezpečujú v prípade bežných chemických zlúčenín až 95% vylučovania hliníka. Vakcínový hliník teda ostáva v obehu pravdepodobne podstatne dlhšie. Vzhľadom k silným chemickým väzbám sú tieto molekuly odolné voči biologickému rozkladu, čo je vlastne výrobný zámer a súčasť funkcie adjuvantu.
  • Navyše, údaje jedného králika sa líšili až 3-násobne oproti druhému, čo značne spochybňuje spoľahlivosť namera­ných údajov už i len z pohľadu králikov.
  • Štúdia bola založená na tom, že sa meral nie obsah celkového hliníka, ale len jeho izotopu 26Al, ktorý bol v malom množstve pridaný. Avšak nevieme, či sa tento izotop správa v organizme rovnako ako bežný hliník, inými slovami, či jeho koncentrácia v krvi a/alebo tkanivách verne kopírovala koncentráciu väčšinového základného hliníka. Štúdia o tomto neposkytuje žiadny dôkaz. Existujú pritom prípady, kedy sa izotopy správajú v organizme odlišne, napríklad jód a štítna žľaza.
  • Štúdia sa pokúsila zmerať uložený hliník v jednotlivých orgánoch, ale neuvádza presné namerané obsahy zo zvyšných vzoriek.
Celkovo môžeme skonštatovať, že na rozdiel od Dr. Petráša, nepovažujeme takto stavanú štúdiu za relevantný údaj o farmako­kine­tike hliníka u detí. Okrem toho, je v rozpore s inými štúdiami, ktoré prezentujú celkom odlišné výsledky - napríklad že vyše 50% hliníka sa z miesta vpichu vstrebe už v prvý deň po očkovaní. Z neznámych dôvodov, Dr. Petráš tieto odlišné náhľady vo svojom článku vôbec neberie do úvahy. Rýchlosť vstrebávania je však veľmi podstatná, pretože ak sa hliník vstrebáva pomaly, telo má lepšie možnosti ho postupne vylúčiť; ak sa vstrebáva rýchlo, tak môže prevýšiť detoxikačné schopnosti organizmu a pôsobiť priamo toxicky, a navyše sa môže uložiť v tkanivách tela (chronická toxicita).

Dr. Petráš ďalej obšírne teoretizuje nad zisteniami štúdie Flarend et al a ďalších matematických modelov, pravdou však je, že stále ide len o odhady a dohady založené na iných odhadoch a dohadoch, ktoré zatiaľ nie sú podložené reálnym výskumom u detí.

Dr. Petráš ukazuje sugestívny obrázok s odhadmi uloženého množstva hliníku v jednotlivých orgánoch, ale namiesto postavy človeka by mal azda požiť postavu zajaca. Navyše, uvedené hodnoty sú zrejme len výsledkom odvodených odhadov a prepočtov, lebo tieto hodnoty sa priamo v štúdii nevyskytujú (uniklo mi niečo?). Pritom vzorky z kostí a jedna z dvoch vzoriek mozgu boli zničené počas prípravy. Takže aby sme boli presní, obrázok by mal byť uvedený asi takto:

Králik (Flarend 2007)
To už nevyzerá tak presvedčivo, však?

Ďalšie porovnávanie napr. s materským mliekom a teoretizovanie o tom, že z vakcíny sa u dieťaťa vstrebe len 0,1% vakcínového hliníka, je obyčajnou špekuláciou. Je dokonca v rozpore s tvrdením Európskej liekovej agentúry (EMA), ktorá uvádza, že teoreticky sa vstrebe takmer 100%. EMA, v plnom súlade so stanoviskom AAP konštatuje, že neexistujú údaje o farmakokinetike u ľudí. Týmto by sme mohli špekulatívne debaty o farmakokinetike uzavrieť.

Otázkou ostáva: kedy už konečne zodpovední zmerajú príslušné parametre činnosti hliníka po podaní bežných kombinácií vakcín u malých detí? K tomuto základnému kroku sa nikto nedobral ani po vyše 80 rokoch plošného používania, u látky, ktorá je známym nervovým jedom. Považujeme to za dôkaz vrcholnej arogancie a absencie úprimného záujmu o zdravie detí.

Hliník z vakcíny, ktorý sa dostane do plazmy, nepresiahne bezpečnú úroveň

Tento predpoklad je založený na predchádzajúcom predpoklade. Ide teda o dvojitý predpoklad, čo je z vedeckého hľadiska číra špekulácia. Dr. Petráš tu síce uvádza obrázok, kde odhaduje, k akému nárastu hliníka v plazme dôjde, ale keďže, ako sám priznáva, neexistujú priame údaje, ide o čisté špekulácie. Špekuláciou je aj "bezpečná hladina Al v krvi", ktorú umiestňuje pod 10ng/l. Rovnakou špekuláciou je aj riadok "očkování dětí" v tabuľke "Charakteristika zdrojů hliníku".

Do mozgu sa dostane len malá dávka hliníka z vakcíny

Ako vyplýva z vyššieuvedeného, tento predpoklad je zatiaľ nepreukázateľný. Navyše, údaje o ťažkej toxicite hliníka u predčasne narodených detí naznačujú, že mozog detí je vystavený väčšiemu prieniku hliníka než mozog dospelého.

Dávka hliníka, ktorá sa dostane do mozgu, nemôže poškodiť vývoj mozgu

Nevieme, aká dávka sa do mozgu dostane, ani aké sú jej krátkodobé či dlhodobé účinky. Nie je preskúmaný vplyv hliníka na proces vývoja mozgu, ktorý je u dieťaťa veľmi intenzívny a krehký. Dr. Petráš (a nielen on) tu teda robí v podstate trojitý predpoklad. Organizácie typu Syzifos a Quackwatch, ktoré sú ináč veľmi rýchle v zosmiešňovaní "kacírov" priemyselnej medicíny, by snáď mohli urobiť výnimku a pozrieť sa na zúfalý deficit skutočnej vedy aj v tejto oblasti.

Hliník pôsobí na mozog samostatne, nezávisle od ostatných zložiek vakcíny a od ďalších vplyvov

Úplný nezmysel. Je preukázané, že neurotoxické látky sa navzájom potencujú, čiže zosilňujú svoj účinok, a to dokonca až niekoľkostonásobne. Sme vystavení takýmto látkam v potravinách a prostredí, a samotná vakcína obsahuje nezriedka mix niekoľkých neurotoxických látok, napr. ortuť, formaldehyd, bakteriálne toxoidy, a samozrejme veľkú dávku hliníka. Ich spoločná (synergická) toxicita doposiaľ nebola preskúmaná.

Výskumy prof. Struneckej naznačujú, že už len synergická toxicita hliníka s fluórom je taká veľká, že škodlivé je aj takmer zanedbateľné množstvo hliníka.

Hliník, ktorý ostáva v mieste vpichu, nemôže poškodiť mozog

Tento predpoklad nebol nikdy preukázaný a je už vedecky prekonaný novými výskumami o neuroimúnnych interakciách. Nervový systém komunikuje s imunitným systémom (napr. prostredníctvom cytokínov); nie je možné zasiahnuť imunitný systém tak, aby to zároveň nezasiahlo aj nervový systém.

V súvislosti s vakcínami je závažná najmä excitotoxicita; aktivácia imunitného systému v tele vedie k aktivácii mikrogliového imunitného systému mozgu. Aktivované mikroglie produkujú chemikálie, ktoré sú namierené proti domnelým útočníkom, ale zároveň do istej miery poškodzujú mozog. V prípade bežnej infekcie je preto reakcia imunitného systému čo najkratšia, aby poškodzovanie trvalo čo najkratšie. V prípade vakcíny trvá aktivácia Th2 imunity prostredníctvom hliníku niekoľko týždňov, mesiacov, dokonca u niektorých ľudí bola preukázaná trvalá aktivácia. Dlhodobé excitotoxické poškodzovanie mozgu môže viesť až k demencii. V jednom bode sa s Dr. Petrášom zhodneme: časť hliníka ostáva dlhodobo v mieste vpichu. On to považuje za dôkaz neškodnosti, avšak z hľadiska excitotoxicity je to zlé, veľmi zlé.

V súvislosti s očkovaním je závažný ešte ďalší fakt - viaceré neurotoxíny, ktoré vakcína obsahuje, najmä hliník a ortuť, samé osebe podporujú excitotoxicitu a teda ešte zhoršujú dopady dlhodobej vakcínovej imunitnej aktivácie na mozog.

Ďalším faktorom, ktorý zhoršuje excitotoxicitu, je nedostatok antioxidantov, napr. vitamínov C a E, karotenoidov, flavonoidov, selénu, jódu, zinku a iných. Naša "civilizovaná" strava je na ne chudobná. To málo, ktoré má organizmus k dispozícii, využíva na imunitnú reakciu po očkovaní, na zmierňovanie dopadov toxických látok z očkovania, na krytie psychického a fyziologického stresu očkovania alebo z iných vonkajších okolností, na boj s infekciami v tele oslabenom očkovaním, na tlmenie excitotoxicity. Kto zaručí, že každé zaočkované dieťa má dostatok antioxidantov pre všetky tieto funkcie?

Hliník nespôsobuje chybné systémové reakcie imunitného systému

Napríklad výrok "Dodnes neexistuje žádný relevantní důkaz, že by hlinitá sůl v očkování zvyšovala riziko vzniku imunkomplexních nebo kontaktních hypersenzitivních reakcí" podopiera Dr. Petráš štúdiami z rokov 1969 a 1986. Aktuálny stav výskumu je samozrejme už niekde inde. Širšie pojednanie nájdete v reakcii prof. Struneckej.

Vo všeobecnosti sa stáva, že pokiaľ ide o riziká očkovania, zástancovia zvyknú zaujímať postoj "žiadny dôkaz nestačí, predložte ďalšie dôkazy", zatiaľčo pokiaľ ide o presadzovanie očkovania, postoj zvykne byť presne opačný - vôbec nevadí, že chýbajú dôkazy o dlhodobej účinnosti či bezpečnosti, vakcíny sú stále "účinné a bezpečné". Táto vsuvka bola myslená všeobecne, dúfame, že Dr. Petráš takouto rozpoltenosťou netrpí.

Dr. Petráš spomenul makrofágovú myofascitídu. Uvádza, že je veľmi zriedkavá a že súvislosť s očkovaním nie je jednoznačne preukázaná, pretože medzi očkovaním a nástupom ochorenia býva veľký časový odstup (niekoľko rokov). K tomuto sa ešte vrátime, ale množstvo štúdií súvislosť hliníku s makrofágovou myofascitídou skôr podporuje. Jedným z typických príznakov ochorenia je masa makrofágov "nasýtených" vakcínovým hliníkom v mieste vpichu.

Nedostatok hlásení nežiaducich účinkov dokazuje bezpečnosť hliníka

Dr. Petráš operuje 80-ročným používaním a malým počtom hlásení nežiaducich účinkom. Považuje to za dôkaz, že hliník je bezpečný. Nutné podotknúť, že k tomuto neargumentu sa uchyľujú aj oficiálne autority ako ŠÚKL alebo EMA.

Z hľadiska logiky, absencia dôkazu nie je dôkazom absencie. Z hľadiska dostupných údajov, takáto konštrukcia je obyčajnou manipuláciou.

Systémy hlásenia nežiaducich účinkov, podľa rôznych oficiálnych odhadov, pokrývajú 1-10% reálneho výskytu nežiaducich účinkov. Na Slovensku je to podľa oficiálnych zdrojov ešte podstatne menej než 1%. Pritom je reč len o nežiaducich účinkoch, ktoré môže pacient priamo pozorovať. Chronické nežiaduce účinky majú omnoho horšie vyhliadky, na preukázanie aspoň možnej súvislosti sú potrebné rozsiahle štúdie. Jeden z príkladov vlastne uvádza Dr. Petráš sám - makrofágovú myofascitídu, kde veľké oneskorenie oproti očkovaniu zapríčiňuje, že výrobcovia sa zdráhajú uvádzať ju ako možný nežiaduci účinok očkovania.

Toxické poškodenie mozgu hliníkom sa nemusí nijako bezprostredne prejaviť, alebo môžu byť príznaky považované za "normálne" - krik či apatia, poruchy spánku (dlhotrvajúci alebo naopak prerušovaný spánok) apod. sa v detkom veku poľahky pripíšu čomukoľvek mimo očkovania (kolike, zúbkom...). Nikto nevie, aké následky očkovanie zanechalo. Poškodenie však môže byť preukázateľné na základe porovnávacích testov v neskoršom období. Napríklad u predčasne narodených detí, ktoré v roztokoch infúznej výživy dostali dávky hliníka, ktoré boli považované za normálne a až v 90. rokoch priznané ako toxické, sa preukázalo výrazné zaostávanie v teste BMDI vo veku 18 mesiacov oproti deťom, ktoré dostali menšiu dávku hliníka. Poškodenie sa môže objaviť aj s odstupom niekoľko rokov, keď sa ukáže, že schopnosti, ktoré sú veku primerané, sa u dieťaťa nerozvíjajú. Lenže v takomto prípade sa to pripíše "neznámym príčinám" alebo "genetike". Rodič nevie, a ani mu to nikto neoznámi, že dyslexia dieťaťa, preukázaná vo veku 7-8 rokov, môže súvisieť s poškodením mozgu vakcínou vo veku napr. 5 mesiacov. Ak by sa hypoteticky našiel rodič, ktorý by samostatným štúdiom takúto možnosť objavil, a ak by sa to pokúsil oznámiť lekárovi ako nežiaduci účinok vakcíny, lekár to okamžite odmietne, pretože odmieta aj úplne očividné nežiaduce účinky ktoré sú napísané v príbalovom letáku; členovia i nečlenovia Iniciatívy pre uvedomenie si rizík očkovania majú v tomto ohľade dosť jednoznačné skúsenosti, ktoré sú v rámcovom súlade s porovnaním výskytu nežiaducich účinkov v kontrolovaných štúdiách oproti hláseným reakciám (napr. v prípade chrípkovej vakcíny cca 172000:1).

Ak by sa hypoteticky objavil lekár, ktorý by takúto možnosť nežiaduceho účinku predsa len pripustil, zvyčajne nie je ochotný podpísať sa pod takéto podozrenie, ani ho poznačiť do dokumentácie. Ak by to hypoteticky urobil, čo už pomaly hraničí s pravdepodobnosťou zrážky Zeme s asteroidom, podľa zistení náhodnej kontroly ŠFZÚ je len 3% šanca, že akýkoľvek nežiaduci účinok bude ohlásený na ŠÚKL. A na záver ŠÚKL toto hlásenie aj tak zamietne ako nesúvisiace.

Takže pri vedomí faktov, je úplne pochopiteľné, že databázy nepraskajú vo švíkoch kvôli hláseniam o následkoch hliníka ako zložky vakcín. Školy, integračné centrá a špeciálne pedagogické zariadenia však praskajú vo švíkoch z ohromného nárastu detí s poruchami správania, učenia, pozornosti, a výskyt autizmu vzrástol za 30 rokov 100-násobne. Ani vysvetlenie, ani riešenie od oficiálnych autorít neprichádza, avšak vakcíny sú oficiálne už vopred "zbavené obvinenia" na základe niekoľkých vedecky chybných alebo štatisticky nevýznamných štúdií, platených a/alebo vypracovaných zvyčajne výrobcami vakcín a/alebo úradmi zodpovednými za očkovanie.

Záver

Časť vedcov už skúma neuroendokrinné interakcie a odhaľuje, ako málo toho vieme nielen o imunitnom a nervovom systéme zvlášť, ale aj o ich vzájomnej previazanosti. Ale oficiálni odborníci doposiať nezistili ešte ani základné, primitívne toxikologické údaje o hliníku. Napriek tomu ho trestuhodne už 80 rokov plošne nanucujú malým deťom.

Skúsim to vyjadriť historickou paralelou. V roku 1903 bratia Wrightovci predviedli prvý let na svojom lietadle a definitívne tým ukončili stáročné filozofické rozpravy o tom, či telesá ťažšie ako vzduch môžu lietať. Už o 54 rokov neskôr ľudstvo umiestnilo prvú umelú družicu Sputnik na obežnú dráhu. Hlavný prúd medicíny, žiaľ, nie je taký rýchly. Kým osamelé skupiny vedcov už kreslia náčrty turbovrtuľového lietadla, autority sa ešte nezmohli ani na teplovzdušný balón. "Nič také neexistuje", hovoria. "Veď ani plávacie koleso nevzlietne, keď ho nafúkneme".


Mgr. Peter Tuhársky

RizikaOckovania.sk
kontakt@rizikaockovania.sk